... „tenkrát poprvé“ s americkým kontinentom!

Bez batožiny, šťastná, zmätená, radostná, stratená, plná očakávaní, s prázdnom v hlave a som tu! V Montreale! Ten pocit keď nesiete v rukách poháre plné piva (kávy, čaju, džúsu, kofoly...) a zrazu sa vám chce kýchnuť. Neviete čo máte robiť: rýchlo utekať a položiť ich, zostať stáť a čakať čo sa bude diať a zadržiavať kýchnutie (aj keď to sa veľmi nedá) alebo zostať stáť, kýchnuť si a obsah vášho pohára sa rapídne zníži. Presne tento istý pocit som mala aj ja! Úplne to vystihuje moment keď som v hosteli otvorila dvere do miestnosti, kde bolo desať dvojposchodových postelí, čiže devätnásť ľudí a ja. A čas prekvapení sa mohol začať! 

 

Plná izba cudzích postelí a ľudí. Väčšia miestnosť, jedno wc a dve sprchy (doteraz nechápem toto nelogické rozmiestnenie), množstvo kufrov, notebookov, máp, topánok a ja. S pasom, pár dolármi, spacákom a príručnou batožinou, kde som mala dve Horalky, jednu Milu a škvarkový pagáč. Všetko potrebné pre prípad, že sa vám niekde stratí batožina tak ako mne. Čím viac zmätená som bola, tým viac ma to začínalo baviť. Späť k ubytovaniu. Cítila som sa ako v zoo. V pavilóne opíc bývali asi šiesti austrálski surfisti, v pavilóne levov boli traja Angličania, myslím, že boli informatici, lebo všetci traja vyzerali nenormálne hipstersky a až príliš okato sa podobali na hlavných hrdinov z Big Bang Theory. V špeciálnom pavilóne pre sovy spali dvaja  neidentifikovateľní občania. Cez deň spali a v noci keď som šla spať ja, tak vyliezali do ulíc. Vôbec neviem ako vyzerali, ale za to som videla niekoľkokrát holý zadok neidentifikovateľného občana. O ďalších ľuďoch toho veľa neviem, sústredila som sa na prežitie. V pavilóne lemúrov som bola len ja.

Dobré ráno Montreal! Dobré ráno Erika! Musela som spať veľmi tvrdo, lebo som sa zobudila v štýle „na zubára“ so slinkou pomaly až v uchu. Pozriem na hodiny a v panike zisťujem, že je 16:03.. Prespala som všetko čo sa dalo! Otvorím oči a začnem prvýkrát premýšľať po kanadsky. Keďže je tu o šesť hodín menej ako doma, bolo len 8:03. Pozriem sa okolo, celá zoo ešte spí. Idem si dať raňajky: toasty s arašidovým maslom (chutí ako tie malé arašidové nugety z jednoty) a javorovým sirupom. Prežúvam ako správna slovenská krava z paše a vychutnávam si moje prvé raňajky v mojom skutočnom sne!

Viki mi nechala odkaz na recepcii, že šla čeknúť mesto, aby sme mohli potom vyraziť na výlet. Ďakujem Bohu za to, že vyštudovala geografiu! Ja by som sa sama stratila aj v tej našej mini zoo. Stretávame Lenu, dievča z Nemecka, ktoré vyzerá ako malá sesternica z druhého kolena Angely Merkelovej, je to naša nová kolegyňa. Hurá, toto bude naozaj medzinárodné! Myslím si a neviem, že žijem v omyle. Vyrážame do mesta. Montreal je prenádherný! Menšie mrakodrapy, autá s dlhými prednými kuframi, s ktorými by som sa naučila pozdĺžne parkovať asi po rokoch praxe, francúzske názvy, francúzska architektúra, francúzski ľudia, francúzske všetko. Všetci tu športujú, všade sú baseballové ihriská, väčšina ľudí behá a tí čo nebehajú, tak napríklad cvičia v parku jógu, bicyklujú sa, kolieskujú sa a podobne. V druhej časti mesta stretávame množstvo biznismenov a biznismeniek, vyzerá to tu ako v seriáli Dallas. Veľa ľudí má na hlavách kovbojské klobúky a obleky.  Väčšina mužov vyzerá ako veľmi mužné a krásne potomstvo indiánov a ženy tu nenosia silonky, ani jedna! ( O tom všetkom potom... ) A my tri, tri rôzne kultúry, tri rôzne jazyky, v jednom meste a za jedným účelom. Už dávnejšie som si uvedomila, že okrem alkoholu aj angličtina spája ľudí a tu, keďže som odkázaná sama na seba, som si to uvedomila osemnásobne. Väčšinu času mlčíme, ale v mojej mysli s nimi vediem naozaj hustú debatu. V mysli preto, lebo jedine v nej sa môžem so všetkými rozprávať tak, aby mi rozumeli. Keďže moje anglické schopnosti sú niekde na úrovni „čo nevieš, ukáž!“, bola som unavenejšia ako mím po päťhodinovom vystúpení. Ale! Dorozumeli sme, spravili si milión bežných turistických fotiek, povozili sa v metre a nejako tak som tušila, že toto priateľstvo nám vydrží aj po odchode do divočiny...

 Prišiel deň E ako Extrémne, Európske, Euforické, Estrádne uvítanie všetkých spolupracovníkov! Mali sme sa všetci dostaviť na miesto, ktoré vyzeralo ako stredoveká vináreň  zavretá niekoľko desaťročí. Prišla som posledná a všetci sedeli ako za Artušovým okrúhlym stolom a trošku bokom sedel obrovský škót, ktorý zabudol, že škótom bol a nacvičeným americkým úsmevom a priateľskosťou nás privítal a začali sme školenie. Na začiatok sme sa mali všetci predstaviť a povedať pár viet o sebe. Viete si to predstaviť ako stretnutie anonymných alkoholikov. Keďže som prišla posledná, začínam: Hai, aj em Erika from Slovakia! Všetci čudné pohľady... Hovorím si, tak asi nerozumejú alebo ich zaskočil môj ruský akcent alebo sú možno z čiech alebo poľska a budeme si rozumieť aj inak ako anglicky. (Pred odletom som dúfala, že stretnem aspoň niekoho, kto bude rozumieť inak ako anglicky, niekto z našich susedných štátov). Ďalších šesť ľudí po mne povedalo: hai, aj em ... from Hungary! Ok, šesť ľudí to nie je veľa, však je tu ďalších desať... Po polhodine začínam vymýšľať plán úteku, možno nájdem niekde kanoe a v roku 2023 sa aj dopravím domov. Áno, štrnásť ľudí zo susedného štátu, z Maďarska! Nikto na svete im nerozumie! Konečná bilancia: jedna nemka, štrnásť  a pol kusa Maďarov – tá polovica, to je moja spolubývajúca, síce je zo Slovenska, ale z Dunáj Stréduš a jeden Litovec, ktorý emigroval do Británie.

A pracovníci kuchyne leta 2013 mohli vyraziť do divočiny! Absolútne sme netušili kam ideme, čo tam budeme robiť a kde vlastne budeme bývať a pracovať, proste nič... Dorazili sme do kuchyne 8. júna a oznámili nám, že zvyšok príde 26. júna, hmm asi sa tu unudíme, čo sa už len v takom campe dá robiť? :-)

Ubytovanie. Celý camp má rozlohu asi ako moja rodná obec. Na to, že je to len detský tábor, je to tu obrovské a samozrejme sme ani po dvoch mesiacoch nestihli vidieť všetko, čo ponúka. Vyzerá to tu ako v Hriešnom tanci. Tie chatky, prostredie, náš cook house, cesty, malinké autíčka a to jazero! Jazero vhodné na všetky typy „zvedačiek“. Bývame v papierovom dome, ktorý drží pokope len pomocou klincov a dosiek, ktoré by sme my doma pálili a nie z nich stavali. Keď ide niekto po schodoch, tak sa všetko otriasa a okná nám vypadávajú úplne svojvoľne. V noci je tu riadna zima a občas sa stane, že ani v spacáku a dvoch dekách mi nie je teplo. Ale oproti ostatným, ktorí majú permanentne 40 stupňov cez deň aj v noci, je to úplná výhra.

Strava. Skôr ako som sem šla som si hovorila, že keď budem toľko pracovať a mať tri jedlá denne, tak kilá pôjdu dole samé od seba. Koľký omyl! Všetci, čo sme tu priberáme. Keďže sme v kuchyni a máme kľúče od každej chladničky a špajzy, ktorá sa tu nachádza, k obezite nemáme ďaleko. Náš šéfkuchár varí fantasticky a popritom čo varí pre všetkých, občas navarí dačo špeciálne, mexické aj pre nás. Naučila som sa jesť štiplavé a už som si aj zvykla, že to vždy štípe dvakrát :-D

Kosher. Rôznofarebné mikrovlnky, taniere, poháre, misky, všetko, čo kuchyňa ponúka. Všetko, čo je modré sa používa na jedlá, ktoré sú bezmäsité. Všetko čo je biele alebo červené sa používa na jedlá, ktoré sú mäsité. (Teda, aby som neurážala mäso, stále jeme iba kura na milión spôsobov) Všetky nástroje so zelenou farbou sa používajú na zeleninu. Neodmysliteľnou súčasťou je rabín, ktorý je údajne v každej kuchyni, kde sa varí kosher. Keď som si prvýkrát hriala hamburger so syrom v mikrovlnke na mlieko, myslela som si, že ten záchvat nervov, ktorý pochytil nášho rabína je len „akože“. Ale on to myslel vážne a povedal, že čo teraz bude s dušou mikrovlnky keď som ju takto pošpinila. Keby sa ma opýtal čo bude s dušou bicykla, tak to by som pochopila. Ale s dušou mikrovlnky??? V krátkosti vysvetlím. Ak máte krájať zeleninu, tak len nožom, ktorý má zelenú značku. Mäso, len s nožom, ktorý má červenú značku. Nech pri vás stojí všetka šťastena sveta, ak náhodou naservírujete hranolky na biely tanier. Zapísala by som aspoň dvadsať strán keby som chcela opísať všetko, čo tu musíme robiť. Teraz máte aspoň ako takú predstavu. Áno, je to šialené a zábavné zároveň. Ešte sa vrátim späť k tým rabínom. Ak by som sa mala ešte raz narodiť, tak jedine ako rabín. V podstate robia nič a majú za to krásne peniaze. Teda aspoň tí, s ktorými som mala tú česť sa stretnúť. Nechcem sa nikoho dotknúť, to je len môj postreh.

Práca. Prvý mesiac sme varili pre cca 520 ľudí. Hrnce, mašiny, varechy všetko gigantických rozmerov. Dokonca niektoré prístroje sú väčšie ako ja. Keďže na začiatku som rozumela minimum, moja odpoveď na všetko bola: „Yes, no problem!“ Keď sa náš vedúci pýtal, kto predtým robil niekde v kuchyni, moja ruka hneď vystrelila. Potom sa ma opýtal, že či viem krájať. Moju odpoveď poznáte. Tak som sa dostala k tomu, že mojou celoletnou úlohou bude príprava zeleninového baru. Keď mi dali prvýkrát do ruky nôž, tak som sa vážne obávala o svoje zdravie. Nôž ako mačeta  som videla len v national geographic, kde farmári v Japonsku nimi sekali ryžové polia. Zas nejakou náhodou som stala pravou rukou vedúcej kuchyne. Čo znamená asi toľko, že vstávame vždy prvé a krájame do zblbnutia každý deň. Pripravujeme zeleniny a šaláty všetkého druhu. Uvediem príklad. Vezmime si napríklad pondelok. (Teraz si predstavte hlas Kamily Magálovej v Tajomstvo mojej kuchyne alebo pre ľudí z dediny ako som ja, hlas v obecnom rozhlase) Dnes máme nakrájať: paradajky 16 kg, uhorky 12 kg, zeler 6 kg, mrkva 8 kg, šalát 5 kg, nachystať 0,5 kg olív a 2 kg fazule. Popritom nachystať dressingy a iné pochutinové oné. Potom to všetko naservírovať, nachystať a roznášať. Každý deň začíname o tej 6.30 a končíme o tej 21. – 22.00. Cez deň máme asi dve hodiny prestávku. Vtedy utekáme všetci do plaviek, berieme uteráky a... spíme na móle ako práve vyplavené veľryby, lebo málokedy sa stane, že máme energiu na dačo iné.

To, čo práve čítate som začala písať asi pred mesiacom. Keď to teraz spätne čítam, tak mi to príde až neuveriteľne dávno, že som niekedy pracovala v nejakej kuchyni v židovskom tábore v kanadskom campe. 

photo by Viki

                                 Práve na tomto mieste som našla pokoj, taký naozajstný!

 

Nech ste v obraze ako Mona Lisa:

Momentálne sa nachádzam vo vlaku na trase Montreál – Ottawa a vyrážam na kanadsko – americký trip. Späť medzi autami, mrakodrapmi a ľuďmi. Keďže posledné dva dni boli veľmi ťažké na emócie a tento príspevok nechce byť sentimentálny, ukončím ho práve tu.

Predposlednú noc v campe sa mi zlomili dioptrické okuliare, pekne na dve časti. Dá sa to zlepiť, ale už nikdy nebudú ako predtým. To je presne ten pocit, ktorý som cítila vždy keď som sa lúčila a odchádzala odniekiaľ, kde som mala na pár mesiacov prechodný pobyt. V mojom reálnom sne to bolo iné... Bol to môj prechodný domov!

Kým sa načiahnete po vreckovky, tak to ukončím, lebo smutných vecí je na svete milión a ja som vlastne šťastná a navždy vďačná, že som to mohla absolvovať.

S dobrodružstvom v srdci a odhodlaním na duši, s láskou a úctou

Era

PS: ... a, že si nedám Cosmopolitan v New Yorku ako hrdinky zo Sexu v meste? Jasné, že si dám! Odídem do Chicaga ako Frasier a budem sa tam voziť pozemským metrom ako George Clooney v Pohotovosti a budem vrieskať ako šialená vo Wisconsine na všetkých tých atrakciách ako hrdinovia v úvodnej zvučke Krok za krokom. :-D A... nechám sa prekvapiť!