... a tak som vzala plecia na nohy!

Jedného krásneho dňa, bolo to presne niekedy  dva alebo tri roky dozadu, som náhodou niekde v kyberpriestore natrafila na obrázky polárnej žiary. Hovorím si, že je to tá najkrajšia vec, čo by som kedy v prírode mohla vidieť. Začala som googliť viac a viac informácií. Prvá, ktorú mi vyhodilo bola, že už ani neviem kde presne, niekde na severe Kanady sa tento úkaz objavuje dosť často. A tak vznikla myšlienka, že niekedy tam musím ísť! Avšak vtedy som ešte nevedela, že človek môže naozaj začať žiť svoje sny. 

Viete, ako sme si častokrát „legálne“ nahrávali rôzne pesničky z rádií? Áno, keď sme boli malé deti alebo nebojácni „tínedžeri“ a mali kazeťáky. Neviem ako vy, ale mne sa vždy do tej  najlepšej pesničky, na ktorú som čakala priplietla reklama, zvučka alebo v lepšom prípade nejaký moderátor. A tak som nestihla stlačiť „stop“. Väčšinou to bolo veľmi frustrujúce. Uvediem príklad: Darinka Rolincová (alebo už bola Dara Rolins?) spievala: Do všetkých lavíc píšeš, tak ako bááásnik... rááádio Koliba! ... že si sa do mňa práve trochu zbláznil! Koniec príkladu. Čiže vždy keď som to počúvala, tak mi to šlo poriadne na nervy, stále ten istý rušivý element!

A to isté sa mi stávalo v posledných mesiacoch...

Obľúbené frázy ako: „Ja v tvojom veku!“ „Kedy sa plánuješ usadiť?“ „Och môj Bože, ty nemáš frajera???“ (jeden otáznik by na toto určite nestačil) „Čo tak normálna práca?“ A iné oné.

Mala som v hlave stále tú svoju pesničku: snažila som sa vypnúť rušivé elementy, ale ono to nejako nešlo.. Až raz jedného dňa sa mi úspešne podarilo stlačiť v tú správnu chvíľu „stop“. A po mnohých pokusoch nájsť pokoj na duši a dobrodružstvo v srdci sa mi to konečne podarilo! Práve tu, uprostred Kanady, pri jazere (nejaké jazero 110 km od Montrealu,  meno neviem), so štyristopäťdesiatimi deťmi v židovskom tábore, s osemdesiatimi vedúcimi, s dvadsaťjeden ostatnými pracovníkmi a s nami sedemnástimi, čo sme v kuchyni.  A ešte spomeniem milión komárov a gigantických mravcov, lebo aj tie patria k tomuto všetkému.

A začalo to takto:

Jedna moja veľmi dobrá kamarátka mi poslala link, ktorý hlásal, že aj my, ľudia do tridsať rokov, ešte nemusíme nacvičovať žiadne dospelácke pózy a frázy. Bolo tam napísané, že ak viem plynule po anglicky, tak sa mám prihlásiť. Plynule anglicky som samozrejme nevedela, ale prihlásila som sa. Vtedy mi to vôbec nedochádzalo do čoho sa hrniem. Mala som pred sebou jednu predstavu: ja, s polárnou žiarou nad hlavou a s kanadskou vlajkou v pozadí. Po niekoľkých mailoch so slovenskou agentúrou som absolvovala pohovor cez skype. Chalanisko bol slovák, ale upozornil ma vopred, že budeme hovoriť anglicky. Doma som všetko pripravila tak, aby som vyzerala ako ten najvhodnejší adept na túto prácu. Nasmerovala som kameru, aby bolo za mnou krásne pozadie, dokonalý poriadok (akože som spoľahlivá), stacionárny bicykel (akože fakt milujem šport a mám kondičku) a všetko ostatné muselo spolu farebne ladiť. Notebook a stenu oproti som oblepila rôznymi frázami a odpoveďami na potenciálne otázky, ktoré by sa ma mohol pýtať. Počas pohovoru som musela dosť škúliť :-D A tak nejako to klaplo! Musím podotknúť, že chalanisko hovoril plynule anglicky a ja som celkom plynule koktala nesúvislé anglické frázy ako: ja robiť predtým čašníčka. Ja skončiť moja základná škola žurnalistiky... atď. (No, trošku omyl – základná a vysoká, ale komu na tom záleží? :-D)

Potom ubehlo pár mesiacov a bolo to tu. Prichádzali anglické maily, ktorým som nerozumela a tak za pomoci mojich skvelých priateľov sa mi nejako podarilo zvládnuť konverzáciu s kanadskou agentúrou. Prišiel mi nejaký mail, ja som ho preposlala niekomu anglicky zdatnému, napísala som, čo asi z toho chápem a čo asi chcem odpísať a tak som sa dostala až k tomu, že ja fakt idem!

Samozrejme, prvý mail s oznamom mi prišiel už 2. apríla 2013. Neviem z akého dôvodu mi ho hodilo do spamu a keďže ako správny nezaujímateľ sa o tieto veci, spam nekontrolujem, prvýkrát som zvýskla do radosti, že naozaj mám prácu a idem až 15. apríla 2013. Nuž nevadí, veľa ľudí žije v nevedomosti a nevadí  im to.  Po absolvovaní všetkých týchto peripetií, radostí a starostí, som sa dostala až do stavu, že mi to asi tri dni pred odletom úplne docvaklo! Ja letím, ja letím sama (v živote som sama neletela) do frankofónnej oblasti (po francúzsky viem povedať tak akurát Paríž) do židovského (nevediac, čo to vlastne je keď idem do kuchyne, kde sa varia iba kosher jedlá) detského tábora! (To je kombinácia!)

Pred odletom sa ma mnoho ľudí pýtalo, že kam idem, čo tam budem, koľko tam budem a čo presne budem robiť a koľko zarobím... Nevedela som odpovedať ani na jednu otázku inak ako neviem. Dostala som mapku, kde bol vyznačený nejaký hostel v Montreali, kde sa mám dostať z letiska a podrobný výpis autobusov, ktorými sa s určitosťou dopravím šťastne z bodu A do bodu B.

Odlietala som 4. júna zo Schwechatu. Že nemám zamenené kanadské doláre mi došlo 31. mája, čo bolo v piatok poobede a nebolo takmer možné v zaspatom mestečku - Žiar nad Hronom, zohnať kanadské doláre. Tak som to nechala na poslednú chvíľu, však 3. júna budem v Bratislave a tam predsa zoženiem všetko. Áno, zohnala som po dvoch nervových zrúteniach! 3. júna 17:52 stredoeurópskeho času! Ten čas je veľmi podstatný, lebo všetky banky v okolí sa zatvárali o 18.00. Ešte spomeniem, že som si medzitým chcela kúpiť normálne hodinky na ruku, aby som nemusela stále vyberať mobil. Kúpila som si hodinky „značky turn back time“, čiže išli dozadu... Našťastie som si to všimla a bežali sme späť a vymenili sme ich. Vôbec som sa v nich nevedela vysomáriť. Myslím si, že sú asi tak využiteľné ako plávacie koleso na súši. Späť k Kanade!

Máme tu ráno, 4. jún deň C ako CANADA! Po pár slzách, s pocitom totálnej zmätenosti, ale zároveň radosti  mávam mojej najlepšej odprevádzačke... Idem, idem sama, plnou halou cudzích ľudí. Sestra mi vždy hovorila, že sa nemám rozprávať s cudzími ľuďmi. Ok, tak sa nebudem. Sedím si pred gateom, počujem ako sa vedľa mňa dve slovenky rozprávajú, už ani neviem o čom. Myslím si: „Aj ja som vlastne cudzinec, čiže nebudem sa rozprávať s cudzími ľuďmi, ale so svojimi! Predsa len, sme všetci cudzinci!“ Tak sme sa dali do reči. Bola to dobrá voľba, pretože baby boli veľmi zlaté a dokonca som si s nimi dala moju poslednú, slovenskú cigaretu vo veľmi zvláštnej fajčiarni v Amsterdame. (Áno, skutočne to bola obyčajná cigareta a nie, nejedla som žiadne zázračné koláče :-D).

Konečne čakám na let v nekonečnom rade! Vyzerám ako biela bodka na čiernom papieri. Pretože som sa dostala do skupinky, obrovských černochov, ktorí vyzerali akoby práve šli na nejakú kostolnú spevácku súťaž, také dačo ako poznáme z amerických filmov: dvadsaťpäť šťastných, obéznych černochov spieva gospel.  Nasadám do lietadla. Moje miesto je v strede. Po pravej ruke sedí veľmi  milá, stará pani, odniekiaľ z Ázie, vyzerá ako vyslúžilá Geisha, ktorá si ide užívať dôchodok do Kanady. Po mojej ľavej ruke sedí nejaké dievča so smajlíkovými naúšnicami a s nervóznym výrazom v tvári. Nenápadne sa pozerám na jej pas a gúľam očami.. Ona je z Maďarska! Keďže mám tiež smajlíkové náušnice a nervózny výraz v tvári, tak začínam konverzáciu. To je tvoj prvý let na iný kontinent? Usmeje sa. Áno. Pýtam sa ďalej. Ideš tam pracovať alebo len tak cestovať? Odpovedá, že ide pracovať, ale nevie presne kam, ale niekam do detského židovského tábora. Spozorniem. Toto nemôže byť pravda?! Pýtam sa ďalej. Ideš tam a tam, cez tú a tú agentúru a budeš robiť to a to. Odpovedá, že áno a spolu v našich mysliach skáčeme od radosti, že nie sme samé! Potom sme sa rozprávali už len sporadicky, pretože ja dievka z dediny, som v živote nevidela, tak malú obrazovčičku pripevnenú na sedadle predo mnou, kde som mohla pozerať a počúvať čokoľvek. Prvú hodinu, som sa pozerala na trasu lietadla, bolo tam presne zobrazené ako letíme, mapa sveta, naše malé lietadlo a ja ešte menšia v ňom. Musela som vyzerať ako pes, ktorý nechápavo ohne hlavu do deväťdesiatstupňového uhla a ešte nechápavejšie sa pozerá na to, čo práve vidí. A samozrejme mi moje NEvystrašené ja hovorilo, že zavri hubu Kelišová! Po mojich predošlých letoch s nízkorozpočtovkami som bola celá nadšená keď nám dali jedlo a pitie „zadarmo“.

Šťastne sme pristáli, bolo 16:51 kanadského času. Opäť čakanie v nekonečnom rade, kvôli imigračným srandám a povoleniu vstupu do krajiny. Akosi tak stojíme a bavíme sa o počasí, zrazu počujem svoje meno. Hovorím mojej novej maďarskej kamoške, že to som ja! Ináč moje meno vyslovili veľmi dobre, až som bola prekvapená, že to bolo lepšie ako v kdejakých inštitúciách na Slovensku. Nerozumela som nič, čo hovorili. Tak som sa šla spýtať veľkej tety, s veľkou vysielačkou a neprestreľnou vestou, že čo sa deje. Povedala niečo ako: vlbljdjldblj. Vtedy mi to naozaj došlo, Erika ty idiot, však ty nič nerozumieš! Moja nová maďarská kamoška – Viki prevzala iniciatívu. Teta nevedela kde je problém, ale vravela s úsmevom na perách, že sa mi asi stratila batožina, ale nemám panikáriť, že možno príde alebo ju pošlú späť domov a znovu prepošlú sem. Bol to asi taký pocit, ako keď stretnete medveďa a máte zostať ležať na zemi , nehýbať sa a byť pokojný, áno presne v takej pohode som v tej chvíli bola. Opäť spúšťam moju plynulú, koktavú angličtinu a vysvetľujem Morganovi Freemenovi v mladšej verzii, ktorý má na starosti stratené batožiny, čo sa stalo. Neskôr sa vraciame späť na imigračné, aby sme zistili, že tam asi strávime hodiny. Aj tak bolo.. Letiskovú halu opúšťame presne o 23.36. Mala som so sebou len stodolárovky, tak si kupujem kanadský lesk na pery za štyri doláre a rozmieňam si drobné. Na to, čo sa dialo medzitým si ani veľmi nespomínam, bola som v takej spleti miliárd myšlienok a zvláštnych pocitov, že môj mozog nedokázal uložiť do pamäte viac.

Máme drobné, odchádzam na autobus, sedíme priamo za šoférom a obe zaspávame. Na konečnej nás šofér budí krásnou francúzštinou. Pýtam sa ho či hovorí po anglicky, hovorí, že len trošičku. Budím Viki a hovorím jej, že máme problém. Ona na to, nemáme! A spustí plynulú, francúzsku konverzáciu so šoférom, ktorý nám hovorí, že je dobré, že sme zaspali, lebo od tejto zastávky to je ešte bližšie ako od tej vyznačenej na mapke. A tak beriem svoj ruksak a jeden z kufrov mojej prvej kanadskej kamošky a vyrážame za dobrodružstvom...

V budúcej časti sa napríklad dočítate:

... že z mojich šestnástich spolupracovníkov je štrnásť z Maďarska

... že použiť nôž na zeleninu a odkrojiť s ním kúsok mäsa je smrteľný hriech

... že uprostred detského campu, môže byť hotel pre seniorov z Ruska

... že nemusíte mať s ľuďmi spoločný rodný jazyk, aby ste si dokonalo rozumeli.

S láskou a úctou

vaša preradostná era

PS: Ak niečo naozaj chcete, tak stlačte „stop“ v tom správnom momente. Nečakajte, ten pravý čas nikdy nepríde. Lebo neskôr si na rušivé elementy zvyknete a už to nebudú vaše sny, ale vaše povinnosti. 

PS1: Áno, milujem keď môžem byť múdra ako rádio! :-D