... nothing gonna change my love for you!

Jedna z mojich veľmi dobrých kamarátok mi raz povedala nádhernú vetu: „Čo ja dievka z dediny môžem o svete vedieť? Najďalej som bola na humne a najvyššie na povale!“ (Áno, ty Tajnička!) Túto vetu používam často aj ja, lebo je krásna. Aktuálne však znie trošku inak. Najďalej som bola v Montrealskom humne, ktoré bolo hneď za campom a najvyššie som bola na povale CN Tower v Toronte. Ale dievkou z dediny som stále, lebo rirák (naše dedinské nárečové slovo označujúce blázna, v množnom čísle tie riráke) ako ja obyčajným, dedinským rirákom aj ostane. 

...v montrealskom humne za veľkou mlákou!

My, ľudia nie sme stroje. Práve preto som sa nevedela nejako prepnúť do režimu „tešenia sa“  na krásne a nové zážitky. Moja ľavá srdcová komora ešte stále smútila za ľuďmi a spomienkami, ktoré zostali v campe a nejako som sa nevedela naštartovať aspoň pravou komorou na všetko to vzrušujúce, čo nás čakalo. Nedá sa z minúty na minútu prepnúť zo smútku na radosť a tak to prichádzalo postupne. Duša prahla po dobrodružstvám, mozog si uvedomoval, že jedine zážitkovou formou presvedčí srdce, aby ma netrápilo. A tak som sa ako stará, rozobratá Škoda 1 000 s dravým motorom z najnovšieho BMV vydala na cesty.

Keďže som šla bez akéhokoľvek plánu, bola som zase raz nadšená zo stretnutia s Viki, ktorá mala všetko naplánované do najmenších detailov. S jej pomocou som si nakoniec vytvorila trip, ktorý sme mohli skoro celý absolvovať spolu. Od hostelov, leteniek, zaplatených víz do USA, lístkov na autobusy a vlaky až po lístky  na rôzne miesta som behom pár dní mala plán, prvýkrát v živote reálny plán cesty. Do USA ma to nikdy extra nelákalo a nebyť mojej ďalšej dobrej kamarátky v Chicagu, by mi tam v živote nenapadlo ísť. Ale povedala som si, že keď sme na jednom kontinente a podstatne bližšie, ako kedykoľvek za posledné dva roky, prečo nie?

Hlavné mesto Kanady – Ottawa – check/vykonané!

Z Montrealu, kde sme sa za deň otriasli zo šoku, že civilizácia stále existuje, sme sa vybrali do Ottawy. Cestovala som s Viki a ešte dvomi obyvateľkami Maďarska. Verím na kruh dobra. Ak robíte dobré veci, tak sa dobré veci budú diať aj vám. Vystúpili sme z vlaku a šli na MHD - Ottawa. Nejakým nedopatrením sa stalo, že sme nemali drobné na autobus. Babka, v šušťákoch a teniskách neónovo zelenej farby nám bez opýtania alebo zbytočným slov dala peniaze. Skôr ako sme jej stihli aspoň trikrát poďakovať, nastúpila do najbližšieho autobusu a odišla konať dobro niekam inam. Ak by vznikla moderná verzia Nemcovej Babičky, tak by ju mohla zahrať práve ona, babka „pomáhačka“ a myslím, že by nebola o nič menej vľúdnejšia ako tá pravá filmová. V tom momente som si povedala, že táto cesta bude naozaj vydarená!

Predtým ako začnem opisovať rôzne mestá, nechcem, aby ste čakali turistickú príručku. Opíšem to, čo ma najviac zaujalo, pobavilo, zarazilo... Pretože na knihu Cestujem, cestuješ, cestujeme by som si v žiadnom prípade netrúfla.

Vrátim sa späť, ako by si povedalo Jojo – Ottawa! Hostel, v ktorom sme mali pobudnúť  bol bývalým väzením. Mysleli sme, že to bude len atrapa na nalákanie turistov. Ale ono to bolo skutočné väzenie. Cely, mreže, biele steny, žiadne okná a izby pomenované podľa väzňov. My sme bývali s duchom Johna. Akokoľvek sme sa snažili nemať „duchárske“ myšlienky, nešlo to. Miesto to bolo prekrásne, aj ľudia v ňom. Väčšina ľudí vyzerala ako tí, ktorých som videla v dokumentárnom filme o Woodstocku, akurát, že títo sa asi skôr riadili heslom peace and love and beer, lebo toľko ľudí s pivom sa snáď na jednom mieste a v rovnaký čas premáva len na October feste. Všetko bolo vysoko zážitkové, ale tá atmosféra keď kráčate po schodoch a uvedomujete si koľko zlého sa tam stalo je zvláštna, asi ako v mučiarni na Spišskom hrade. 

Pre mňa najzážitkovejšie ubytovanie v Ottawe

 Ottawa mi pripadala viac americká ako Montreal, možno preto, že tu ľudia nehovorili len po francúzsky. Najviac zo všetkého ma dostala hudobno – svetelná šou, ktorá sa v lete odohráva každý večer na budove parlamentu. V polhodinovom programe sa premietla celá história Kanady, s jej najväčšími historickými míľnikmi, osobnosťami a skladbami. "Summer of 69" nevyznela  nikdy lepšie ako práve tu. Ak sa niečo nedá opísať, tak je to práve toto. Sedíte na trávniku pred gigantickým parlamentom a na jeho stenách sa vám odohráva fascinujúce divadlo. Boli sme sa pozrieť dvakrát a zakaždým mi vybehla aspoň jedna slzička. Ten, kto to celé vymyslel je v mojich očiach hrdinom. Do vnútra hlavnej budovy sme sa nedostali, ale boli sme na prehliadke jednej z menších častí. Keď som počúvala výklad o ľuďoch, ktorí boli v parlamente, o ich zvláštnych manieroch a spôsoboch, tak som pochopila jednu vec. Všetci z nich boli prisťahovalci odniekiaľ z Európy. Pre náš starý  kontinent boli až príliš čudní, tak si hľadali miesto a našli ho,  na americkom kontinente. Nechcem zhrnúť dejiny Severnej Ameriky do jednej vety, ale z toho všetkého čo som počula mi vyšlo len jedno: každý čudák, ktorý bol v Európe nepochopený, bol za mlákou, najmä v politike, srdečne vítaný. 

Hudba, svetlá, parlament v Ottawe a slzička v oku :-)

 Toronto – check/vykonané!

Z hlavného mesta naša cesta pokračovala autobusom do Toronta. Domy, stromy, lúky, lesy, občas nejaký dobytok, traktory, občas nejaký ten kanadský „majer“.  Toto všetko sme míňali po ceste, ktorá mi pripadala ako niekde medzi dedinami u nás na Slovensku. Vôbec som si nepripadala, že kolujeme medzi svetovými metropolami. Až kým sme nedorazili na miesto. Ešte väčšie mrakodrapy, viac ľudí, všetko nahustené na jednom mieste, ale nádhera na každom kroku. Bývali sme v indickom hosteli, kde boli postele v tvare zle vyžmýkanej špongie a spadnúť z nich bolo jednoduchšie ako na nich ležať. V Toronte sme mali s Viki vyzdvihnúť jej kamošku, ktorá priletela z Budapešti „len“ na dovolenku a pridala sa k nám na zvyšok cesty. Bolo to veľmi vtipné, lebo sme od nej dostali meno ulice a inštrukcie, že máme čakať v určený deň o 1.30 pm pri soche anjela. Čuduj sa svete, ona tam naozaj bola a my sme to naozaj našli! Nepotrebovali sme ani mobily, ani navigácie, ani nič podobné, len obyčajnú, papierovú mapu. Pochopila som, že cestovanie nie je prakticky vôbec také zložité ako som si teoreticky predstavovala. Možno aj preto, že predtým som tomuto pojmu nerozumela.

Ak ste niekedy videli panorámu Toronta, tak viete, že najvýraznejšou vežou je CN Tower, áno to v strede. Nakoľko mám strach z výšok, tak som si povedala, že na žiadne presklené rozhľadne ma nedostanú. Strach nestrach, na druhý deň som už pózovala pred foťákom na najvyššom poschodí. Doposiaľ som videla z „nejakej veže“  akurát tak Prahu a Benátky. Ale oproti tomu, kde som práve bola mi to prišlo ako keby to predtým bolo len zo „slepačej“ perspektívy a teraz sa dívam minimálnej z orlej. Pobudli sme tam 6 hodín. Pretože iná možnosť ako vidieť dennú aj nočnú panorámu za cenu jedného vstupu nebola. Tak sme proste čakali. Videla som už veľa rôznych západov slnka, ale všetky boli také prírodné – nad morom, horami, lúkami, ale tento bol môj prvý industriálny. Nad budovami, diaľnicami, mrakodrapmi, autami, kanceláriami a priemyselnými firmami. Absolvovali sme aj letné kino. Na vode, na koloch bolo natiahnuté plátno a my sme sedeli na plážových kreslách a sledovali. Ani neviem či som bola viac unesená z toho plátna, z ľudí okolo, atmosféry alebo samotného kina. 

Industriálny západ slnka z povale CN Tower Toronto

 Niagarské vodopády – check/vykonané

Z Toronta to je len na stopäťdesiat kilometrový skok ku Niagarských vodopádom a preto náš ďalší celodenný výlet smeroval priamo tam. Ako sme si tak kráčali pozdĺž nejakej riečky, kde nič tu nič a zrazu masa turistov. Až keď sa prebrodíte cez nich, tak sa vám predstaví nádhera, ktorá vzbudzuje obrovský rešpekt a obdiv. Myslím si, že Niagary si naozaj zaslúžia názov vodopády, vodohukoty, vodomasy, vodogiganty... Len ma mrzí, že jediné čo je na nich prírodné je voda v nich. Pretože všade okolo sú zastavané plochy s hotelmi, atrakciami, parkoviskami a inými, ľudskou rukou vytvorenými, vecami. Keď sa pozeráte na ne zhora, tak si pripadáte ako na zápase žltých proti modrým. To sú farby pršiplášťov, ktoré dostanete pokiaľ sa vyberiete na niektorú z atrakcií. Žlté dostanete na cestu za vodopády a modré na cestu loďou čo najbližšie k nim. Vodopády majú dve strany - americkú a kanadskú. Americká je menšia a skalnatejšia. Kanadská je veľká a oveľa krajšia. Most, ktorý spája USA a Kanadu práve na tomto mieste je dobrým prostriedkom pre tých, ktorí sa snažia obehnúť byrokraciu a len tak sa presunúť z krajiny do krajiny. Cesta za vodopády vyzerá asi tak, ako ranná, jesenná hmla u nás na dedine, na ktorú sa pozeráte z úplne preplneného autobusu o 6.16 ráno. Je vám zima, nevidíte nič len hustú hmlu a tlačíte sa s ďalšími desiatkami ľudí v uzavretom tuneli. Cesta loďou uprostred vodopádov bola tiež výborná, ale najviac sa mi páčil pohľad zhora. Keďže kvapky vody viali vo vetre všade naokolo, v jednom momente sa stalo, že sme videli štyri dúhy naraz, to bolo nádherné! 

Dúhy a Niagary v odraze mojich žltých lások

Toronto Islands – check/vykonané!

Ďalší deň sme sa vybrali na Torontské ostrovy, ktoré sú jednou z mnohých častí mesta. Pozreli sme si minizoo, kde si nadšení  fotografi zvečňovali ovce, kone, sliepky, kozy, oslov a kačky. Dokonca aj moje maďarské spolucestovateľky patrili k nim. Hmm myslím si, keby tam bol aspoň slon, že by ma to nadchlo exotikou, ale aj toho som už v Bojniciach videla. Najväčšiu exotiku pri návšteve minizoo som zažila až keď som stúpila na mŕtveho krikľavo zeleného hada, pri ktorom som vrieskala viac ako Fay Wray v prvom prevedení filmu King Kong. Chcenou náhodou sme sa ocitli na nudapláži, kde bola podľa očakávaní vyplývajúcich z názvu, nuda a päť hodinový nepretržitý spánok na uteráku sa mi podaril prvýkrát v živote. Po zotmení sme mohli vidieť dokonalú panorámu mesta, opäť s niekoľkohodinovým čakaním, ale na niečo tak krásne sa to vždy oplatí.

... kochám sa kochám a je mi dobre :-)

 Cez deň, počas západu slnka a najmä v noci sme urobili stovky panoramatických fotiek. Predposlednú loď sme naschvál nestihli pretože nás zaujal malý domček, kde hral niekto na klavíri. Bolo to niekde medzi realitou a intergalaktickým priestorom. Keď sme sa k nemu blížili,  naokolo stálo niekoľko ľudí  a počúvali. Po skončení skladby z neho vyšla malá postavička asi tridsiatničky, ktorej ihneď dával do rúk vizitku jeden zo stojacich so slovami, že má hudobné vydavateľstvo a, že ak je to jej tvorba nech sa  mu ozve. Vyzeral pri tom celkom presvedčivo a možno sme boli účastné splnenia kanadského sna. Poslednou loďou sme šli späť do mesta. Pripadala som si ako v Titanicu, presne v tom zábere z filmu keď narazili do obrovského ľadovca a potom ho s úžasom zblízka pozorovali. Tak sme my pozorovali nádheru pred nami. (Len taká malinká informácia: keď sme sa približovali do prístavu policajné lode náš otočili naspäť. Z niektorej lode, ktoré šli pred nami vyskočili dvaja pasažieri a tak sa z pätnásť minútovej cesty stala skoro dvojhodinová.)

To nie je pohľadnica, Viki vie robiť takéto fotky. Toronto fotené z Toronto Islands.

Ďalej moja cesta pokračovala v smere Chicago, New York, Montréal, Amstrerdam, Viedeň, Bratislava, Jastrabá. K nej sa dostanem neskôr, lebo tam som sa už ocitla bez živej navigácie Viki, so starými, ale aj novými priateľmi a s inou formou zážitkov.

Chicago bolo pre mňa najviac fascinujúce, lebo som sa stretla s Majou, ktorú som nevidela skoro dva roky a tak som ju teda prišla pozrieť. Bola som v Chicagu, ale vlastne nebola. New York je mesto, ktoré nikdy nespí! Môžem potvrdiť. Doštípali ma tam ploštice a keď som sa prvé ráno zobudila a pozerala z očí do očí švábovi sediacemu na spacáku, myslela som, že už tomuto mestu nedám šancu. Díky ti Bože za muzikál Mamma Mia! a miesto Times Square. Späť v Montreale som sa cítila ako „konečne doma!“. O tomto zas nabudúce priatelia...

PS: Vytvorte si kruh dobra, ono sa vám to raz vyplatí!

S láskou a úctou

Aktuálne, každý deň spomínajúca

Era