... „tenkrát poprvé“ s americkým kontinentom!

Bez batožiny, šťastná, zmätená, radostná, stratená, plná očakávaní, s prázdnom v hlave a som tu! V Montreale! Ten pocit keď nesiete v rukách poháre plné piva (kávy, čaju, džúsu, kofoly...) a zrazu sa vám chce kýchnuť. Neviete čo máte robiť: rýchlo utekať a položiť ich, zostať stáť a čakať čo sa bude diať a zadržiavať kýchnutie (aj keď to sa veľmi nedá) alebo zostať stáť, kýchnuť si a obsah vášho pohára sa rapídne zníži. Presne tento istý pocit som mala aj ja! Úplne to vystihuje moment keď som v hosteli otvorila dvere do miestnosti, kde bolo desať dvojposchodových postelí, čiže devätnásť ľudí a ja. A čas prekvapení sa mohol začať! 

 

Plná izba cudzích postelí a ľudí. Väčšia miestnosť, jedno wc a dve sprchy (doteraz nechápem toto nelogické rozmiestnenie), množstvo kufrov, notebookov, máp, topánok a ja. S pasom, pár dolármi, spacákom a príručnou batožinou, kde som mala dve Horalky, jednu Milu a škvarkový pagáč. Všetko potrebné pre prípad, že sa vám niekde stratí batožina tak ako mne. Čím viac zmätená som bola, tým viac ma to začínalo baviť. Späť k ubytovaniu. Cítila som sa ako v zoo. V pavilóne opíc bývali asi šiesti austrálski surfisti, v pavilóne levov boli traja Angličania, myslím, že boli informatici, lebo všetci traja vyzerali nenormálne hipstersky a až príliš okato sa podobali na hlavných hrdinov z Big Bang Theory. V špeciálnom pavilóne pre sovy spali dvaja  neidentifikovateľní občania. Cez deň spali a v noci keď som šla spať ja, tak vyliezali do ulíc. Vôbec neviem ako vyzerali, ale za to som videla niekoľkokrát holý zadok neidentifikovateľného občana. O ďalších ľuďoch toho veľa neviem, sústredila som sa na prežitie. V pavilóne lemúrov som bola len ja.

Dobré ráno Montreal! Dobré ráno Erika! Musela som spať veľmi tvrdo, lebo som sa zobudila v štýle „na zubára“ so slinkou pomaly až v uchu. Pozriem na hodiny a v panike zisťujem, že je 16:03.. Prespala som všetko čo sa dalo! Otvorím oči a začnem prvýkrát premýšľať po kanadsky. Keďže je tu o šesť hodín menej ako doma, bolo len 8:03. Pozriem sa okolo, celá zoo ešte spí. Idem si dať raňajky: toasty s arašidovým maslom (chutí ako tie malé arašidové nugety z jednoty) a javorovým sirupom. Prežúvam ako správna slovenská krava z paše a vychutnávam si moje prvé raňajky v mojom skutočnom sne!

Viki mi nechala odkaz na recepcii, že šla čeknúť mesto, aby sme mohli potom vyraziť na výlet. Ďakujem Bohu za to, že vyštudovala geografiu! Ja by som sa sama stratila aj v tej našej mini zoo. Stretávame Lenu, dievča z Nemecka, ktoré vyzerá ako malá sesternica z druhého kolena Angely Merkelovej, je to naša nová kolegyňa. Hurá, toto bude naozaj medzinárodné! Myslím si a neviem, že žijem v omyle. Vyrážame do mesta. Montreal je prenádherný! Menšie mrakodrapy, autá s dlhými prednými kuframi, s ktorými by som sa naučila pozdĺžne parkovať asi po rokoch praxe, francúzske názvy, francúzska architektúra, francúzski ľudia, francúzske všetko. Všetci tu športujú, všade sú baseballové ihriská, väčšina ľudí behá a tí čo nebehajú, tak napríklad cvičia v parku jógu, bicyklujú sa, kolieskujú sa a podobne. V druhej časti mesta stretávame množstvo biznismenov a biznismeniek, vyzerá to tu ako v seriáli Dallas. Veľa ľudí má na hlavách kovbojské klobúky a obleky.  Väčšina mužov vyzerá ako veľmi mužné a krásne potomstvo indiánov a ženy tu nenosia silonky, ani jedna! ( O tom všetkom potom... ) A my tri, tri rôzne kultúry, tri rôzne jazyky, v jednom meste a za jedným účelom. Už dávnejšie som si uvedomila, že okrem alkoholu aj angličtina spája ľudí a tu, keďže som odkázaná sama na seba, som si to uvedomila osemnásobne. Väčšinu času mlčíme, ale v mojej mysli s nimi vediem naozaj hustú debatu. V mysli preto, lebo jedine v nej sa môžem so všetkými rozprávať tak, aby mi rozumeli. Keďže moje anglické schopnosti sú niekde na úrovni „čo nevieš, ukáž!“, bola som unavenejšia ako mím po päťhodinovom vystúpení. Ale! Dorozumeli sme, spravili si milión bežných turistických fotiek, povozili sa v metre a nejako tak som tušila, že toto priateľstvo nám vydrží aj po odchode do divočiny...

 Prišiel deň E ako Extrémne, Európske, Euforické, Estrádne uvítanie všetkých spolupracovníkov! Mali sme sa všetci dostaviť na miesto, ktoré vyzeralo ako stredoveká vináreň  zavretá niekoľko desaťročí. Prišla som posledná a všetci sedeli ako za Artušovým okrúhlym stolom a trošku bokom sedel obrovský škót, ktorý zabudol, že škótom bol a nacvičeným americkým úsmevom a priateľskosťou nás privítal a začali sme školenie. Na začiatok sme sa mali všetci predstaviť a povedať pár viet o sebe. Viete si to predstaviť ako stretnutie anonymných alkoholikov. Keďže som prišla posledná, začínam: Hai, aj em Erika from Slovakia! Všetci čudné pohľady... Hovorím si, tak asi nerozumejú alebo ich zaskočil môj ruský akcent alebo sú možno z čiech alebo poľska a budeme si rozumieť aj inak ako anglicky. (Pred odletom som dúfala, že stretnem aspoň niekoho, kto bude rozumieť inak ako anglicky, niekto z našich susedných štátov). Ďalších šesť ľudí po mne povedalo: hai, aj em ... from Hungary! Ok, šesť ľudí to nie je veľa, však je tu ďalších desať... Po polhodine začínam vymýšľať plán úteku, možno nájdem niekde kanoe a v roku 2023 sa aj dopravím domov. Áno, štrnásť ľudí zo susedného štátu, z Maďarska! Nikto na svete im nerozumie! Konečná bilancia: jedna nemka, štrnásť  a pol kusa Maďarov – tá polovica, to je moja spolubývajúca, síce je zo Slovenska, ale z Dunáj Stréduš a jeden Litovec, ktorý emigroval do Británie.

A pracovníci kuchyne leta 2013 mohli vyraziť do divočiny! Absolútne sme netušili kam ideme, čo tam budeme robiť a kde vlastne budeme bývať a pracovať, proste nič... Dorazili sme do kuchyne 8. júna a oznámili nám, že zvyšok príde 26. júna, hmm asi sa tu unudíme, čo sa už len v takom campe dá robiť? :-)

Ubytovanie. Celý camp má rozlohu asi ako moja rodná obec. Na to, že je to len detský tábor, je to tu obrovské a samozrejme sme ani po dvoch mesiacoch nestihli vidieť všetko, čo ponúka. Vyzerá to tu ako v Hriešnom tanci. Tie chatky, prostredie, náš cook house, cesty, malinké autíčka a to jazero! Jazero vhodné na všetky typy „zvedačiek“. Bývame v papierovom dome, ktorý drží pokope len pomocou klincov a dosiek, ktoré by sme my doma pálili a nie z nich stavali. Keď ide niekto po schodoch, tak sa všetko otriasa a okná nám vypadávajú úplne svojvoľne. V noci je tu riadna zima a občas sa stane, že ani v spacáku a dvoch dekách mi nie je teplo. Ale oproti ostatným, ktorí majú permanentne 40 stupňov cez deň aj v noci, je to úplná výhra.

Strava. Skôr ako som sem šla som si hovorila, že keď budem toľko pracovať a mať tri jedlá denne, tak kilá pôjdu dole samé od seba. Koľký omyl! Všetci, čo sme tu priberáme. Keďže sme v kuchyni a máme kľúče od každej chladničky a špajzy, ktorá sa tu nachádza, k obezite nemáme ďaleko. Náš šéfkuchár varí fantasticky a popritom čo varí pre všetkých, občas navarí dačo špeciálne, mexické aj pre nás. Naučila som sa jesť štiplavé a už som si aj zvykla, že to vždy štípe dvakrát :-D

Kosher. Rôznofarebné mikrovlnky, taniere, poháre, misky, všetko, čo kuchyňa ponúka. Všetko, čo je modré sa používa na jedlá, ktoré sú bezmäsité. Všetko čo je biele alebo červené sa používa na jedlá, ktoré sú mäsité. (Teda, aby som neurážala mäso, stále jeme iba kura na milión spôsobov) Všetky nástroje so zelenou farbou sa používajú na zeleninu. Neodmysliteľnou súčasťou je rabín, ktorý je údajne v každej kuchyni, kde sa varí kosher. Keď som si prvýkrát hriala hamburger so syrom v mikrovlnke na mlieko, myslela som si, že ten záchvat nervov, ktorý pochytil nášho rabína je len „akože“. Ale on to myslel vážne a povedal, že čo teraz bude s dušou mikrovlnky keď som ju takto pošpinila. Keby sa ma opýtal čo bude s dušou bicykla, tak to by som pochopila. Ale s dušou mikrovlnky??? V krátkosti vysvetlím. Ak máte krájať zeleninu, tak len nožom, ktorý má zelenú značku. Mäso, len s nožom, ktorý má červenú značku. Nech pri vás stojí všetka šťastena sveta, ak náhodou naservírujete hranolky na biely tanier. Zapísala by som aspoň dvadsať strán keby som chcela opísať všetko, čo tu musíme robiť. Teraz máte aspoň ako takú predstavu. Áno, je to šialené a zábavné zároveň. Ešte sa vrátim späť k tým rabínom. Ak by som sa mala ešte raz narodiť, tak jedine ako rabín. V podstate robia nič a majú za to krásne peniaze. Teda aspoň tí, s ktorými som mala tú česť sa stretnúť. Nechcem sa nikoho dotknúť, to je len môj postreh.

Práca. Prvý mesiac sme varili pre cca 520 ľudí. Hrnce, mašiny, varechy všetko gigantických rozmerov. Dokonca niektoré prístroje sú väčšie ako ja. Keďže na začiatku som rozumela minimum, moja odpoveď na všetko bola: „Yes, no problem!“ Keď sa náš vedúci pýtal, kto predtým robil niekde v kuchyni, moja ruka hneď vystrelila. Potom sa ma opýtal, že či viem krájať. Moju odpoveď poznáte. Tak som sa dostala k tomu, že mojou celoletnou úlohou bude príprava zeleninového baru. Keď mi dali prvýkrát do ruky nôž, tak som sa vážne obávala o svoje zdravie. Nôž ako mačeta  som videla len v national geographic, kde farmári v Japonsku nimi sekali ryžové polia. Zas nejakou náhodou som stala pravou rukou vedúcej kuchyne. Čo znamená asi toľko, že vstávame vždy prvé a krájame do zblbnutia každý deň. Pripravujeme zeleniny a šaláty všetkého druhu. Uvediem príklad. Vezmime si napríklad pondelok. (Teraz si predstavte hlas Kamily Magálovej v Tajomstvo mojej kuchyne alebo pre ľudí z dediny ako som ja, hlas v obecnom rozhlase) Dnes máme nakrájať: paradajky 16 kg, uhorky 12 kg, zeler 6 kg, mrkva 8 kg, šalát 5 kg, nachystať 0,5 kg olív a 2 kg fazule. Popritom nachystať dressingy a iné pochutinové oné. Potom to všetko naservírovať, nachystať a roznášať. Každý deň začíname o tej 6.30 a končíme o tej 21. – 22.00. Cez deň máme asi dve hodiny prestávku. Vtedy utekáme všetci do plaviek, berieme uteráky a... spíme na móle ako práve vyplavené veľryby, lebo málokedy sa stane, že máme energiu na dačo iné.

To, čo práve čítate som začala písať asi pred mesiacom. Keď to teraz spätne čítam, tak mi to príde až neuveriteľne dávno, že som niekedy pracovala v nejakej kuchyni v židovskom tábore v kanadskom campe. 

photo by Viki

                                 Práve na tomto mieste som našla pokoj, taký naozajstný!

 

Nech ste v obraze ako Mona Lisa:

Momentálne sa nachádzam vo vlaku na trase Montreál – Ottawa a vyrážam na kanadsko – americký trip. Späť medzi autami, mrakodrapmi a ľuďmi. Keďže posledné dva dni boli veľmi ťažké na emócie a tento príspevok nechce byť sentimentálny, ukončím ho práve tu.

Predposlednú noc v campe sa mi zlomili dioptrické okuliare, pekne na dve časti. Dá sa to zlepiť, ale už nikdy nebudú ako predtým. To je presne ten pocit, ktorý som cítila vždy keď som sa lúčila a odchádzala odniekiaľ, kde som mala na pár mesiacov prechodný pobyt. V mojom reálnom sne to bolo iné... Bol to môj prechodný domov!

Kým sa načiahnete po vreckovky, tak to ukončím, lebo smutných vecí je na svete milión a ja som vlastne šťastná a navždy vďačná, že som to mohla absolvovať.

S dobrodružstvom v srdci a odhodlaním na duši, s láskou a úctou

Era

PS: ... a, že si nedám Cosmopolitan v New Yorku ako hrdinky zo Sexu v meste? Jasné, že si dám! Odídem do Chicaga ako Frasier a budem sa tam voziť pozemským metrom ako George Clooney v Pohotovosti a budem vrieskať ako šialená vo Wisconsine na všetkých tých atrakciách ako hrdinovia v úvodnej zvučke Krok za krokom. :-D A... nechám sa prekvapiť!

 

... a tak som vzala plecia na nohy!

Jedného krásneho dňa, bolo to presne niekedy  dva alebo tri roky dozadu, som náhodou niekde v kyberpriestore natrafila na obrázky polárnej žiary. Hovorím si, že je to tá najkrajšia vec, čo by som kedy v prírode mohla vidieť. Začala som googliť viac a viac informácií. Prvá, ktorú mi vyhodilo bola, že už ani neviem kde presne, niekde na severe Kanady sa tento úkaz objavuje dosť často. A tak vznikla myšlienka, že niekedy tam musím ísť! Avšak vtedy som ešte nevedela, že človek môže naozaj začať žiť svoje sny. 

Viete, ako sme si častokrát „legálne“ nahrávali rôzne pesničky z rádií? Áno, keď sme boli malé deti alebo nebojácni „tínedžeri“ a mali kazeťáky. Neviem ako vy, ale mne sa vždy do tej  najlepšej pesničky, na ktorú som čakala priplietla reklama, zvučka alebo v lepšom prípade nejaký moderátor. A tak som nestihla stlačiť „stop“. Väčšinou to bolo veľmi frustrujúce. Uvediem príklad: Darinka Rolincová (alebo už bola Dara Rolins?) spievala: Do všetkých lavíc píšeš, tak ako bááásnik... rááádio Koliba! ... že si sa do mňa práve trochu zbláznil! Koniec príkladu. Čiže vždy keď som to počúvala, tak mi to šlo poriadne na nervy, stále ten istý rušivý element!

A to isté sa mi stávalo v posledných mesiacoch...

Obľúbené frázy ako: „Ja v tvojom veku!“ „Kedy sa plánuješ usadiť?“ „Och môj Bože, ty nemáš frajera???“ (jeden otáznik by na toto určite nestačil) „Čo tak normálna práca?“ A iné oné.

Mala som v hlave stále tú svoju pesničku: snažila som sa vypnúť rušivé elementy, ale ono to nejako nešlo.. Až raz jedného dňa sa mi úspešne podarilo stlačiť v tú správnu chvíľu „stop“. A po mnohých pokusoch nájsť pokoj na duši a dobrodružstvo v srdci sa mi to konečne podarilo! Práve tu, uprostred Kanady, pri jazere (nejaké jazero 110 km od Montrealu,  meno neviem), so štyristopäťdesiatimi deťmi v židovskom tábore, s osemdesiatimi vedúcimi, s dvadsaťjeden ostatnými pracovníkmi a s nami sedemnástimi, čo sme v kuchyni.  A ešte spomeniem milión komárov a gigantických mravcov, lebo aj tie patria k tomuto všetkému.

A začalo to takto:

Jedna moja veľmi dobrá kamarátka mi poslala link, ktorý hlásal, že aj my, ľudia do tridsať rokov, ešte nemusíme nacvičovať žiadne dospelácke pózy a frázy. Bolo tam napísané, že ak viem plynule po anglicky, tak sa mám prihlásiť. Plynule anglicky som samozrejme nevedela, ale prihlásila som sa. Vtedy mi to vôbec nedochádzalo do čoho sa hrniem. Mala som pred sebou jednu predstavu: ja, s polárnou žiarou nad hlavou a s kanadskou vlajkou v pozadí. Po niekoľkých mailoch so slovenskou agentúrou som absolvovala pohovor cez skype. Chalanisko bol slovák, ale upozornil ma vopred, že budeme hovoriť anglicky. Doma som všetko pripravila tak, aby som vyzerala ako ten najvhodnejší adept na túto prácu. Nasmerovala som kameru, aby bolo za mnou krásne pozadie, dokonalý poriadok (akože som spoľahlivá), stacionárny bicykel (akože fakt milujem šport a mám kondičku) a všetko ostatné muselo spolu farebne ladiť. Notebook a stenu oproti som oblepila rôznymi frázami a odpoveďami na potenciálne otázky, ktoré by sa ma mohol pýtať. Počas pohovoru som musela dosť škúliť :-D A tak nejako to klaplo! Musím podotknúť, že chalanisko hovoril plynule anglicky a ja som celkom plynule koktala nesúvislé anglické frázy ako: ja robiť predtým čašníčka. Ja skončiť moja základná škola žurnalistiky... atď. (No, trošku omyl – základná a vysoká, ale komu na tom záleží? :-D)

Potom ubehlo pár mesiacov a bolo to tu. Prichádzali anglické maily, ktorým som nerozumela a tak za pomoci mojich skvelých priateľov sa mi nejako podarilo zvládnuť konverzáciu s kanadskou agentúrou. Prišiel mi nejaký mail, ja som ho preposlala niekomu anglicky zdatnému, napísala som, čo asi z toho chápem a čo asi chcem odpísať a tak som sa dostala až k tomu, že ja fakt idem!

Samozrejme, prvý mail s oznamom mi prišiel už 2. apríla 2013. Neviem z akého dôvodu mi ho hodilo do spamu a keďže ako správny nezaujímateľ sa o tieto veci, spam nekontrolujem, prvýkrát som zvýskla do radosti, že naozaj mám prácu a idem až 15. apríla 2013. Nuž nevadí, veľa ľudí žije v nevedomosti a nevadí  im to.  Po absolvovaní všetkých týchto peripetií, radostí a starostí, som sa dostala až do stavu, že mi to asi tri dni pred odletom úplne docvaklo! Ja letím, ja letím sama (v živote som sama neletela) do frankofónnej oblasti (po francúzsky viem povedať tak akurát Paríž) do židovského (nevediac, čo to vlastne je keď idem do kuchyne, kde sa varia iba kosher jedlá) detského tábora! (To je kombinácia!)

Pred odletom sa ma mnoho ľudí pýtalo, že kam idem, čo tam budem, koľko tam budem a čo presne budem robiť a koľko zarobím... Nevedela som odpovedať ani na jednu otázku inak ako neviem. Dostala som mapku, kde bol vyznačený nejaký hostel v Montreali, kde sa mám dostať z letiska a podrobný výpis autobusov, ktorými sa s určitosťou dopravím šťastne z bodu A do bodu B.

Odlietala som 4. júna zo Schwechatu. Že nemám zamenené kanadské doláre mi došlo 31. mája, čo bolo v piatok poobede a nebolo takmer možné v zaspatom mestečku - Žiar nad Hronom, zohnať kanadské doláre. Tak som to nechala na poslednú chvíľu, však 3. júna budem v Bratislave a tam predsa zoženiem všetko. Áno, zohnala som po dvoch nervových zrúteniach! 3. júna 17:52 stredoeurópskeho času! Ten čas je veľmi podstatný, lebo všetky banky v okolí sa zatvárali o 18.00. Ešte spomeniem, že som si medzitým chcela kúpiť normálne hodinky na ruku, aby som nemusela stále vyberať mobil. Kúpila som si hodinky „značky turn back time“, čiže išli dozadu... Našťastie som si to všimla a bežali sme späť a vymenili sme ich. Vôbec som sa v nich nevedela vysomáriť. Myslím si, že sú asi tak využiteľné ako plávacie koleso na súši. Späť k Kanade!

Máme tu ráno, 4. jún deň C ako CANADA! Po pár slzách, s pocitom totálnej zmätenosti, ale zároveň radosti  mávam mojej najlepšej odprevádzačke... Idem, idem sama, plnou halou cudzích ľudí. Sestra mi vždy hovorila, že sa nemám rozprávať s cudzími ľuďmi. Ok, tak sa nebudem. Sedím si pred gateom, počujem ako sa vedľa mňa dve slovenky rozprávajú, už ani neviem o čom. Myslím si: „Aj ja som vlastne cudzinec, čiže nebudem sa rozprávať s cudzími ľuďmi, ale so svojimi! Predsa len, sme všetci cudzinci!“ Tak sme sa dali do reči. Bola to dobrá voľba, pretože baby boli veľmi zlaté a dokonca som si s nimi dala moju poslednú, slovenskú cigaretu vo veľmi zvláštnej fajčiarni v Amsterdame. (Áno, skutočne to bola obyčajná cigareta a nie, nejedla som žiadne zázračné koláče :-D).

Konečne čakám na let v nekonečnom rade! Vyzerám ako biela bodka na čiernom papieri. Pretože som sa dostala do skupinky, obrovských černochov, ktorí vyzerali akoby práve šli na nejakú kostolnú spevácku súťaž, také dačo ako poznáme z amerických filmov: dvadsaťpäť šťastných, obéznych černochov spieva gospel.  Nasadám do lietadla. Moje miesto je v strede. Po pravej ruke sedí veľmi  milá, stará pani, odniekiaľ z Ázie, vyzerá ako vyslúžilá Geisha, ktorá si ide užívať dôchodok do Kanady. Po mojej ľavej ruke sedí nejaké dievča so smajlíkovými naúšnicami a s nervóznym výrazom v tvári. Nenápadne sa pozerám na jej pas a gúľam očami.. Ona je z Maďarska! Keďže mám tiež smajlíkové náušnice a nervózny výraz v tvári, tak začínam konverzáciu. To je tvoj prvý let na iný kontinent? Usmeje sa. Áno. Pýtam sa ďalej. Ideš tam pracovať alebo len tak cestovať? Odpovedá, že ide pracovať, ale nevie presne kam, ale niekam do detského židovského tábora. Spozorniem. Toto nemôže byť pravda?! Pýtam sa ďalej. Ideš tam a tam, cez tú a tú agentúru a budeš robiť to a to. Odpovedá, že áno a spolu v našich mysliach skáčeme od radosti, že nie sme samé! Potom sme sa rozprávali už len sporadicky, pretože ja dievka z dediny, som v živote nevidela, tak malú obrazovčičku pripevnenú na sedadle predo mnou, kde som mohla pozerať a počúvať čokoľvek. Prvú hodinu, som sa pozerala na trasu lietadla, bolo tam presne zobrazené ako letíme, mapa sveta, naše malé lietadlo a ja ešte menšia v ňom. Musela som vyzerať ako pes, ktorý nechápavo ohne hlavu do deväťdesiatstupňového uhla a ešte nechápavejšie sa pozerá na to, čo práve vidí. A samozrejme mi moje NEvystrašené ja hovorilo, že zavri hubu Kelišová! Po mojich predošlých letoch s nízkorozpočtovkami som bola celá nadšená keď nám dali jedlo a pitie „zadarmo“.

Šťastne sme pristáli, bolo 16:51 kanadského času. Opäť čakanie v nekonečnom rade, kvôli imigračným srandám a povoleniu vstupu do krajiny. Akosi tak stojíme a bavíme sa o počasí, zrazu počujem svoje meno. Hovorím mojej novej maďarskej kamoške, že to som ja! Ináč moje meno vyslovili veľmi dobre, až som bola prekvapená, že to bolo lepšie ako v kdejakých inštitúciách na Slovensku. Nerozumela som nič, čo hovorili. Tak som sa šla spýtať veľkej tety, s veľkou vysielačkou a neprestreľnou vestou, že čo sa deje. Povedala niečo ako: vlbljdjldblj. Vtedy mi to naozaj došlo, Erika ty idiot, však ty nič nerozumieš! Moja nová maďarská kamoška – Viki prevzala iniciatívu. Teta nevedela kde je problém, ale vravela s úsmevom na perách, že sa mi asi stratila batožina, ale nemám panikáriť, že možno príde alebo ju pošlú späť domov a znovu prepošlú sem. Bol to asi taký pocit, ako keď stretnete medveďa a máte zostať ležať na zemi , nehýbať sa a byť pokojný, áno presne v takej pohode som v tej chvíli bola. Opäť spúšťam moju plynulú, koktavú angličtinu a vysvetľujem Morganovi Freemenovi v mladšej verzii, ktorý má na starosti stratené batožiny, čo sa stalo. Neskôr sa vraciame späť na imigračné, aby sme zistili, že tam asi strávime hodiny. Aj tak bolo.. Letiskovú halu opúšťame presne o 23.36. Mala som so sebou len stodolárovky, tak si kupujem kanadský lesk na pery za štyri doláre a rozmieňam si drobné. Na to, čo sa dialo medzitým si ani veľmi nespomínam, bola som v takej spleti miliárd myšlienok a zvláštnych pocitov, že môj mozog nedokázal uložiť do pamäte viac.

Máme drobné, odchádzam na autobus, sedíme priamo za šoférom a obe zaspávame. Na konečnej nás šofér budí krásnou francúzštinou. Pýtam sa ho či hovorí po anglicky, hovorí, že len trošičku. Budím Viki a hovorím jej, že máme problém. Ona na to, nemáme! A spustí plynulú, francúzsku konverzáciu so šoférom, ktorý nám hovorí, že je dobré, že sme zaspali, lebo od tejto zastávky to je ešte bližšie ako od tej vyznačenej na mapke. A tak beriem svoj ruksak a jeden z kufrov mojej prvej kanadskej kamošky a vyrážame za dobrodružstvom...

V budúcej časti sa napríklad dočítate:

... že z mojich šestnástich spolupracovníkov je štrnásť z Maďarska

... že použiť nôž na zeleninu a odkrojiť s ním kúsok mäsa je smrteľný hriech

... že uprostred detského campu, môže byť hotel pre seniorov z Ruska

... že nemusíte mať s ľuďmi spoločný rodný jazyk, aby ste si dokonalo rozumeli.

S láskou a úctou

vaša preradostná era

PS: Ak niečo naozaj chcete, tak stlačte „stop“ v tom správnom momente. Nečakajte, ten pravý čas nikdy nepríde. Lebo neskôr si na rušivé elementy zvyknete a už to nebudú vaše sny, ale vaše povinnosti. 

PS1: Áno, milujem keď môžem byť múdra ako rádio! :-D