... na koniec späť k začiatku!

Niekedy dávno som sa s ľuďmi či už blízkymi alebo vzdialenými lúčila nasledovne: „Ahoj, aha ty odchádzaš do Bratislavy? No tak so už neuvidíme, ja študujem v Ružomberku...“ Tie časy keď bolo aj v rámci nášho okresu ďaleko sú našťastie za nami/mnou. Tým nemám na mysli len to, že som sa naučila prísť z Ružomberka do Bratislavy a to dokonca vlakom! (Síce načapená na skle už od Piešťan, aby som náhodou nepremeškala konečnú stanicu a od Vinohradov už nachystaná v polovýskoku, keby vlak náhodou nezastal kde má...) Naučila som sa premávať sa hore dole po Slovenku, od západu na východu a opačne, od severu na juh a opačne... Vedela som, že nikde nie je ďaleko. A tak sa pomalým úvodom dostávam k tomu, ako som sa s mojou veľmi dobrou kamarátkou Majou rozlúčila v Ružomberku. Odchádzala do Chicaga a povedali sme si: „Ahoj niekedy, niekde keď priletíš..“ Ale, že priletím ja a rovno do Chicaga, tak to sa mi v tých časoch ani len nesnívalo!

Z Toronta do Chicaga som letela sama, nakoľko sme s babami nezohnali voľné termíny odletov v rovnakej dobe. A práve vtedy nadišla chvíľa, že som sa pomaličky začínala stávať cestobežcom. K najbližšej zastávke akéhokoľvek druhu mestskej dopravy som to mala ďaleko, tak som sa šla spýtať pána na recepciu ako by som sa dostala na letisko o 5 am (ráno). Povedal mi, že sa to dá, ale len taxíkom. Myslela som si, že chce zarobiť, tak som mu poďakovala. Neskôr keď sme sa boli na „rozlúčkovej prechádzke s mestom“  mi bolo povedané, že naozaj sa v meste ako je Toronto, nedá len tak niekam dostať v skorých ranných hodinách odtiaľ, kde sme bývali. Ešte aj z mojej rodnej obce, s 500 obyvateľmi sa ľudia dostanú „na prvý“, ale v Toronte sa mi to nepodarilo.  Tak som nemala inú možnosť ako ísť taxíkom. Ujo ind na recepcii mi povedal, že mi ho objedná, za 50 dolárov. Myslím si, že super, lebo veľa sme ušetrili na jedle, tak na to budem mať. Našli sme totiž maďarský obchod, kde som si kúpila viedenské párky, ementál a maďarskú klobásu a na tom som krásne 3, 5 dňa vyžila. Samozrejme všetko zdravo pripravované v mikrovlnke, ktorá trošku dymila, ale ujo ind povedal, že „no problem“.

Nastalo ráno, deň keď som mala dofičať na letisko, čeknúť si letenku a odfičať do Chicaga. Ráno, už o 4.51 am som bola na mieste určenia, aby ma ujo taxikár našiel. Stála tam nejaká minilimuzína a ja vedľa nej. Niekto vystúpil a pýta sa ma, že Missis Zaťkovičová? Odpovedám otázkou, áno? Som si myslela, že ma chce uniesť, nahodený krásny ujo v obleku, vyzeral ako agent efbíaj. Omyl! To bol naozaj môj taxík, bola som prekvapená, ustráchaná, vzrušená z cesty, ale všetko si užívajúca. Cítila som sa neskutočne hviezdne, sedačky mali mäkšiu kožu ako ja na pätách, dostala som na raňajky džús a moja polhodinová najluxusnejšia cesta v živote mi ostala v pamäti. 

Na letisku som si musela urobiť check in, lebo mi bolo povedané, že je to totálne primitívne. Nuž, skoro aj bolo, ale ak už konečne všetko rozumiete, tak to ešte neznamená, že aj všetkému chápete. Ale našťastie všeobecne všade na svete platí, že vysvetľovať dookola niekomu, čo má robiť je zdĺhavejšie ako to rýchlo za neho urobiť a mať potom od neho svätý pokoj. Tak som daný poznatok využila a hrala sa na totálneho idiota. Teta pomáhačka to vzdala, všetko naťukala za mňa a mohla som sa vybrať na americkú stranu letiska. Bolo tam neskutočne veľa ľudí, kontrolných miest, psov a usmerovačov. V tomto chaose zrazu začal niekto spievať. Pieseň som nepoznala, ale bol to veľký černoch, ochrankár, ktorý spieval každému koho videl: „... bez tvojho úsmevu nemôžeš mať krásny deň, bez tvojmu úsmevu nemôžem mať krásny deň!“ A všetci sa usmievali. Všetci tí poameričtení ľudia, ktorí boli tak dokonalo afektovaní ako dokonalo mali biele a krásne zuby. Nikdy by som nepovedala, že sa dajú Európania tak ľahko rozoznať a vo všetkých prípadoch som sa aj trafila.

Chicago – vykonané/check!

Let bol poriadne zaujímavý. Vôbec som nemala pocit, že idem letieť, ale, že idem mhd niekde na ďalšiu zastávku. Bolo až neuveriteľné ako som sa tešila, že konečne stretnem slovákov, že stretnem Maju a, že začneme tam, kde sme pred dvomi rokmi prestali. Priletela som do Chicaga, presne podľa plánu, nič nemeškalo. Lenže my dve múdre hlavy sme sa dohodli, že sa stretneme na vopred určenom mieste o tom a tom čase. Bolo to ako niekedy dávno keď sme mali pevné linky, proste sme si dohodli čas a miesto a bez mobilových dohadovačiek sme sa tam museli obe dostaviť. A tak som čakala.. čakala som polhodinu.. hodinu.. dve... S kufrom, ruksakom a ladvinkou plnou peňazí som krúžila okolo miesta stretnutia, ako žralok okolo koristi. Letisko v Chicagu je obrovské a tak mi neostávalo nič iné len čakať. Pretože by bolo veľmi jednoduché niekde sa minúť alebo vôbec nestretnúť. Tie minúty, ktoré som tam čakala mi pripadali oveľa dlhšie ako tie dva roky. Lebo tu a teraz bol čas hmatateľný, merala som ho pohľadom každú minútu, ale roky tie predsa len svojvoľne plynú a človeku to ubieha úplne inak. Ako si tak sedím na lavičke s nohami na kufri a píšem denník, vidím z diaľky viať indiánske čierne vlasy, úsmev od ucha ku uchu, ruky roztiahnuté do objatia a strašný krik. „Mariška! My sme sa stretli, my sme sa naozaj stretli a v Chicagu“, bľabotali sme obe jedna cez druhú, smiali sa, objímali sa. Od toľkej nepredstieranej radosti, akú často nezažívate sa mi triasli ruky, vyšla mi dokonca aj slzička a vôbec mi nevadilo, že kričíme na celú halu. Ale nevadilo to nikomu, letiská predsa také sú, plné všakovakých emócií.

Neskoro večer dorazili do Chicaga aj moje maďarské spolucestovateľky, ale čas, ktorý som tu chcela prežiť som nechcela minúť na naháňanie pamiatok a zážitkov. Úplne mi stačilo, že som trávila čas s dobrými ľuďmi, niekde mimo centra, v tichom americkom predmestí s domčekmi a nízkymi plotmi. USA nikdy neboli mojou vysnívanou destináciou a nebyť toho, že tam je Maja, určite by som tam z vlastného presvedčenia nešla. Teraz už rozmýšľam inak. Absolvovali sme aj povinné pamiatkárske jazdy ako fazuľa, kde sa môžete odfotiť s panorámou okolitých mrakodrapov. 

.. s Mariškou na popredí mrakodrapovej panorámy

... taká je nahnutá, že ju musel niekto podoprieť :-D

Plavbu loďou, kde nám teta, čo vyzerala ako austrálsky lapač motýľov, rozprávala príbehy o každej jednej budove. Raz mi jedna kamarátka spomínala ako zaspala v opere v Sydney. Nechápala som ako je to možné? Na tak zaujímavom mieste zaspať! Na plavbe po riečnych, chicagských uličkách som to pochopila.. tiež som si trošku pospala, i keď to bolo naozaj zaujímavé, proste to na človeka občas príde aj takto „nevhodne“. 

... a čumíme všetci na budovy (niekto podriemkava)

... Petr Janda čumel či je "okno v přízemí zavřené i dnes lásko má" (to je akože vtip)

Willis tower, známu skôr ako Sears Tower som šla absolvovať s obrovským strachom. Áno, to je tá budova, kde máte vo výške niečo okolo 400 metrov presklené balkóny, z ktorých vidíte všade, dokonca aj pod seba a pripadáte si ako naozaj niekde medzi nebom a zemou. V Toronte majú niečo podobné, ale tam som sa neodvážila postaviť. Tu sa to podarilo... Asi to bolo tým, že mi stačilo iba poriadne nadať a jednoducho ma tam strčiť, tak ako to urobila Mariška. Neskutočne som sa bála a z výrazu na prvých fotkách to aj vidieť. Ak ste niekedy šli v noci domov autom a zrazu vám spoza krajnice vyletela gangsterská skupinka diviakov a šliapli ste poriadne na brzdy, tak vtedy ste mali práve taký istý výraz ako ja pri prvých piatich fotkách. Neskôr som už nechcela ani odísť, lebo som si ten moment chcela natlačiť čo najviac do pamäte. 

... konečne má Oprah so mnou fotku :-D

 

...videjo ako dôkaz :-D

Môj pobyt v Chicagu nebol turistický, ale ľudský. Nieže by turisti neboli ľudia, ale ja som sem neprišla fotiť  veci, ale spoznávať nových, dobrých ľudí a užívať si prítomnosť tých už poznaných. Mala som väčšiu radosť z tých grilovaných rýb, ktoré sme grilovali a jedli a, ktoré boli vlastnoručne chytené Majiným snúbencom, ako zo štýlového mekáča v centre. Mala som väčšiu radosť z toho keď Maja vytiahla flautu a pri čakaní na zelenú na semafóroch hrala naše ľudové piesne, ako z dokonalej kópie Elvisa, ktorý sa na ulici snažil čo, to zarobiť. Mala som väčšiu radosť z omše, na ktorej sme boli všetci spolu, ako z amfiteátra, kde si robil kampaň Barack Obama. Ak je najväčšou poctou dostať sa v Chicagu ku Oprah Winfrey, tak Maja bola mojou slovenskou Oprah. Bolo pre mňa nesmiernou poctou, že som sa k nej dostala.

... spod tatranských štítov až po chicagske mrakodrapy ( -friends will be friends- však Fredy ;-))

New York – vykonané/check!

Po krásnych dňoch strávených v smiechu, radosti a pokoji domova sme kočovali ďalej, ó čakal nás veľký New York. S mojimi spolucestovateľkami sme sa stretli v Chicagu na letisku, vystískala som Maju a so slovami, tak niekedy nabudúce niekde vo svete, sme obe vedeli, že to myslíme naozaj vážne. Veď už teraz viem, že ak človek chce, tak je všetko možné. A tak sme leteli do našej poslednej spoločnej destinácie, lebo ja som pokračovala smer Montreál a Viki smer Budapešť. Bývali sme v čínskej štvrti, kúsok od Brooklynského mosta. Náš grandhotel pripomínal všetky možné fotky najhorších internátov sveta, len nie hotel. Moja izba bola taká veľká, že sa mi tam zmestila len posteľ, kufor sa pod ňu, ani k nej nezmestil, tak som spala s nohami na kufri a s hlavou na ruksaku. 

... grand hotel NY (neviem to otočiť, tak si otočte počítače)

Aspoň tam mali wifi a sprchu bez okna. Zložili sme si veci a vedeli sme, že tam zbytočne nebudeme strácať čas, mali sme štyri dni a tri noci. Nikdy som do New Yorku netúžila ísť a bolo to na mne aj vidieť, nemala som pocit, že by som ním bola extrémne ohúrená. Ale povedala som si, že už keď som tu, tak sa budem snažiť. Ak ľúbite niekoho, kto je pre vás dokonalý, ale ostatní to nevedia pochopiť a snažia sa vám dohodiť niekoho, koho viete, že v živote ľúbiť nebudete... To je presne ten pocit, ktorý som mala v New Yorku. Všetci vravia, že je úžasný, krásny, dokonalý... , ale ja som vedela, že ho ľúbiť nikdy nebudem. 

Prechádzali sme sa po Brooklyne, vyobzerali sme všetky mrakodrapy, Manhattan sme brázdili hore dolu, vyhýbali sme sa žltým taxíkom a nočnými uličkami sme sa vracali späť do Chinatownu. Do postele som padla totálne unavená niečo po tretej ráno, zhasla svetlo a spala. O pár hodín sme totiž šli pozrieť najväčší paradox v tejto zemi, Sochu Slobody. Zobudila som sa pred budíkom, zapálila svetlo a z vrchu spacáka sa na mňa hollywoodsky usmieval šváb. Začala som pobehovať po izbe ako veveričky v tých koliečkach, čo sa len točia a nikam nevedú. Bola som v takom šoku, že som možno aj omdlela, len o tom neviem. To bol moment, kedy som vedela, že ma tu fakt nič nenadchne. Cez deň sa mi vytvorili po celom tele štípance, ktoré neuveriteľne svrbeli a mala som ich všade a niekoľko dlhých týždňov, tadá ploštice. V mojej izbe bolo viac zvieratiek ako vo všetkých zoo sveta. To bola posledná noc, čo som sa tam vyspala. 

...prší, šmýka sa mi, padám kade chodím, malá, zdutá: "ja nikam odtiaľto nejdem!" :-D

Ak by niekto vyhlásil súťaž o najznudenejšie fotky z New Yorku, tak ja by som získala prvú cenu. Boli sme všade možne, kde si to viete predstaviť. Socha Slobody, Wall Street, Empire State Building, miesto, kde niekedy stáli Dvojičky, Manhattan, Time Square, Madison Square Garden, Broadway, Central Park, Brooklyn... Najviac ma uchvátil Time Square so všetkými tými svietiacimi reklamami, milujem svietiace bilboardy a tu ma mohlo aj poraziť od toho, koľko ich bolo. Musím povedať, že som bola naozaj uchvátená, ale nie nadšená. Nadšená som začala byť tretí deň keď sme šli na muzikál Mamma mia! To bolo niečo fantastické a aj napriek tomu, že som film videla nespočetne veľakrát, muzikál je predsa len niečo iné. V New Yorku sa k našej skupinke pridalo ešte pár ľudí z campu, čo boli náhodou v tom istom čase na tom istom mieste. Úžasne bolo, že sme mohli tancovať, spievať, skákať spolu s hercami a nikto nám nič na to nepovedal. Skôr by sme vyzerali čudne, ak by sme len tak sedeli a čumeli, ako to máme vo zvyku u nás. 

... lístky v ruke, my fakt ideme! (zas si treba otočiť počítače)

Nemôžem povedať, že New York je hrozný alebo, že ho nenávidím. Som rada, že som tam bola a videla všetky tie miesta, ktoré máme doma v obývačke na dekoratívnych obrázkoch, naživo.  Je to mesto, ktoré nikdy nespí, to je pravda. Ale pre mňa sa stalo mestom, v ktorom sa nikdy nespí, lebo ma tam doštípali ploštice a šteklili šváby. Ospravedlňujem sa všetkých nadšencom, ktorý ho milujú, ale ja k nim určite nepatrím. K New Yorku nemám viac čo napísať. Bola som tam a to je všetko.

Práve tu sa po niekoľkých mesiacoch naše cesty s Viki rozišli na neurčito. Keďže cesta zážitkovou formou ma vždy fascinovala viac ako pohodlná, vybrala som si smer Kanada, Montreál viac ako desaťhodinovou cestou vlakom. Viki ma naň bola odprevadiť, pretože oni odlietali do Budapešti až večer. Mne to letelo z Montreálu, smer Amsterdam, Viedeň, Bratislava a Jastrabá až o štyri dni. Z New Yorku som si to trhla vlakom a potom od kanadských hraníc autobusom späť do Montrealu. Tam som zostala dva dni v hosteli a dva úplne posledné dni u kamarátky z Argentíny, ktorá býva s celou svojou argentínskou rodinou v Montreale. Bolo to fantastické stretnúť niekoľkogeneračné, milujúce sa rodinné puto.

Späť k Viki. Naše lúčenie bolo jedno z najemotívnejších  a najsrdečnejších aké som kedy zažila. Nebolo to až také, ako keď Rose pustila Jacka k vode, ale bolo to neopísateľné. Po obrovskej osudovej náhode, ktorá nás spojila, po radostiach a starostiach, ktoré sme spolu trávili, po chvíľach smiechu, ale aj plaču, ktorými sme si prešli, po tých všetkých kilometroch, čo sme spolu nachodili, po tých nakrájaných kilách zeleniny a dorezaných rúk, sme sa zrazu mali pustiť každá iným smerom.

 

... s Viki na Time Square, posledný večer

Bolo to zvláštne, ale neplakali sme. Viete prečo? Lebo do Budapešti to je len na skok a žiadne víza nepotrebujeme. Lebo vieme, že ak budeme chcieť môžeme sa kedykoľvek stretnúť. Kedykoľvek nadviazať tam, kde sme prestali. A viete prečo? Lebo vesmír je možno nekonečný a planéta gigantická, ale priateľ k priateľovi nemá nikdy ďaleko.

Majte radosť z maličkostí, z úsmevov a objatí

Posledné slová o ceste za veľkú mláku písajúca

Era

Ak ste sa dopracovali až sem, tak pozor! Čas na dlhééé PS:

PS: Sedela som v lietadle, vonku bola búrka, všade blesky a dážď. Väčšina pasažierov bola nervózna, lebo už chceli odletieť domov alebo museli stihnúť druhé lietadlo niekde na polceste. Mne to bolo jedno. Vravím si keď už budem v Holandsku, tak domov sa už nejako dopravím. Jediné, čo ma trápilo, že odchádzam od miest, prírody, zážitkov a ľudí, s ktorými som strávila určitý čas. Keď ste zároveň šťastný, že sa uvidíte s priateľmi a rodinou a zároveň smutný, že odchádzate od všetkého nádherného, čo ste zažili... Nedá sa to opísať... Vyžívam sa v samotýracích situáciách a keď mi je smutno, tak si to ešte zdvojnásobím nejakou depresiupodporujúcou hudbou. Ako som si tak sedela pri okne, pozerala na dážď, plakala, spomínala a priala si, aby lietadlo ešte neodletelo, počúvala som Robin Beck – Tears in the Rain (stará, klasická, rocková, pecková balada), tak som si uvedomila, že aj toto je podoba šťastia. Lebo koniec koncov a začiatok začiatkov bola som v tom momente šťastná.